310. Deň ( 18.3.2009)

Už druhý deň prebiehajú v Adamkovej škole písomné maturity.
Štvrtáci vyobliekaní sedia na stoličkách na chodbe a potichu sa ešte radia pred vstupom do tried, kde ich čaká prvá väčšia skúška ich znalostí.
Zrazu sú akísi zmĺknutejší, dospelejší, vážnejší. Všetci sú ešte na chobách ale nepočuť ich vzájomné doberanie sa a nevidieť ich nekonečné počťuchovanie sa.

Takto to bolo pred pätnástimi rokmi, keď som maturovala ja a takto je to aj dnes.
Úplne mi ožili spomienky, keď som ich dnes ráno videla pred triedami. Pamätám sa ako sa mi neskutočne triasli kolená a ruky a bola som tak strašne nervózna, že som nedokázala v kľude sedieť ani sekundu, musela som sa prechádzať po chodbe. Vôbec si nepamätám čo som písala, len viem že to bola akási úvaha. A potom prišli ústne maturity. Noc pred tým nášmu susedovi vyhodili auto do vzduchu a nám ten výbuch vytĺkol všetky okná na dome. Neďaleko mojej postele,( v ktorej som si ešte niečo čítala, lebo som nevedela zaspať) zrazu pristál kus nejakej súčiastky z motora. Smrad ,dym, vreštiace zbitky auta a húkajúce sirény policajtov a všade kusy skla z rozbitých okien. A teraz odpočiň si pred takým dôležitým dňom.
Ale zato nasledujúci deň mi všetko nahradil, všetky otázky mi "sadli" ako uliate, dokonca aj z nemčiny, z ktorej som mala obrovský strach. :-) Mala som oooobrovskú radosť, ale bola som tak unavená, že som prišla domov, oznámila rodičom, že som zmaturovala a padla som do postele mrtvá. Zobudila som sa až nasledujúce ráno. :-)